Kami-Katze - Moja Odvrátená Strana

"Ako?" spýtala som sa nechápavo.

"Vravela si, že potrebuješ bič a tak ho máš, máš to čo si chcela. A teraz sa zvíjaš jak úhor, aby si sa ho zbavila... Aby si sa zbavila latiek, ktoré si si dala, ale bojíš sa ich preskočiť... Lebo čo ak... Čo ak to dokážeš?.... Tak čo vlastne chceš?"

"Odkiaľ to vieš?"

"Znám lidi co znaj lidi. To nerieš. To čo ťa brzdí je, že nevidíš dopredu, nevidíš kam a nevieš prečo... Nájdi to, lebo ťa to tu prevalcuje a vypľuje."

Pravda.

Zaleskli sa mi oči, ako vždy keď cítim, že o mne vie niekto viac ako by som chcela... že sa dostal pod povrch... Ticho.

Pletieme si na seba biče,

lebo cukor nás už prestal lákať

svojou sladkosťou.

Kopeme si jamy

hlboké ako priepasti

aby sme mali na okraji čoho stáť

a rozmýšľať o podstate podstaty vecí

a cítiť surový chladný

dych blížiacej sa skazy

vlastného ja.

Vytvárame si sny

ktoré nám privierajú oči

pred realitou

a odvádzajú pozornosť

od smeru ktorým máme ísť...

Zväzujeme sa do pavučín

vlastných minulých sklamaní

a divíme sa

že sa nevieme ani pohnúť

že nemôžeme dýchať.

Bariéry svojich „nemôžem“

a „nedá sa“

si krvopotne staviame okolo seba

z drobných tehličiek

našej vlastnej slabosti.

Lebo čo ak...

Čo ak sa dá žiť aj bez nich...?