Kami-Katze - Moja Odvrátená Strana

V to ráno ma neprišla privítať ku dverám. Nevládala. Ležala na vankúši v rohu sedačky. Potešila sa keď ma zbadala. Podišla som k nej. Chvíľu som pri nej sedela a hladila ju. Maličká. S veľkou jazvou na pravom boku. Zašitou modrou nitkou. Po odbere z jednej hrčky. Pozerala na mňa tými veľkými hnedými očiskami. Dala mi pusu. A mne v tom momente došli všetky slová... "Lež moja..." --- Z práce som odišla skôr. Otváram dvere. Potláčam slzy. Potláčam strach v hlase. Potláčam seba samú. Nedá sa... Malej dávame jej pekný červený obojok. Vybíjaný malými lesklými kamienkami. Snažíme sa nič nedať najavo. Aby to Ona nevedela. Teší sa, že ide von. Prejde pár krokov. Nevládze. Takmer ju zrazí auto keď prechádza cez cestu. Mamka ju berie na ruky. Pustí ju ešte na chvíľu na lúke. Vyzerá tak krehko. Pred mesiacom plná života Dnes - vychudnutá. S vystúpenými bedrovými kosťami a rebrami. S množstvom metastáz po malom telíčku. Leva kráča. Rezignovaná. Aj pohľad má iný. Stále plný lásky a oddanosti. Ale tá bolesť čo je v ňom. ---- Nesieme ju dnu. Teší sa keď zbadá doktorku. Už ju pozná. "postúpilo to od včera". Vraví slečna. "bude to najlepšie". Spoza okuliarov mi tečú slzy. Nezvládam, nezvládam... Mami, ja to nezvládam... Vyberáme si rýchlejšiu variantu - priamo do žily... "Ježiši NIEEEEEE!" prederie sa mi zo zovretého hrdla výkrik na celú nemocnicu. Viem že inak nedá. Viem že pre to sme tam. Možno to vie aj ona... Posadím ju na stôl. "ľúbim ťa zlatíčko, strašne moc ťa ľubim, vieš?" Dám jej pusu. Ona mne tiež. Je tak neuveriteľne pokojná. Držím ju zozadu. Kľudne sedí. Doktorka gumičkou podväzuje nôžku. Mamka je z druhej strany. Hladí ju. Vraj všetko bude dobré. Drží jej hlávku v dlaniach. Pár mililitrov čohosi do žily. Je kľudná. Nebráni sa. Pomaly začína zaspávať. A možno sa to len celé zdá pomaly. Nekonečné sekundy. Malé telíčko oťažieva. Hlavička v mamkiných rukách klesá. Pár nádychov z posledých síl. Prestáva biť srdiečko. Z očí sa vytráca život. Rýchlo. Tak rýchlo. Neuveriteľne... Pár momentov a je po všetkom. Beriem si ju na ruky. "daj mi ju ešte na chvíľu..." "mami, už je mŕtva" konštatujem v plači. "ja viem.." odpovedá mi. Položíme ju na stôl. V tom momente sa to stáva reálnym. Chytám hysterický záchvat. Nechápem ako... prečo... Mama ma objíme. Možno nie tak kôli mne, Možno kôli sebe. je to jedno... Preberáme súhlas s eutanáziou. Platba kartou. Revem v čakárni. Nech sa ma nikto nič nepýta... Bez slova sa vraciame domov. Zvládla to... Zvládli sme to... Boli sme s ňou do posledného momentu. Ľúbili sme ju do posledného momentu... ---- Návaly sĺz sa vracajú v nepravidelných intervaloch. Pár dní beriem Sedativ. Nikomu neželám to zažiť. ---- Imuška, zlatíčko...